Účinky zmluvy o arbitráži v zmluve medzi podnikateľmi sú mimoriadne ďalekosiahle. Vo všeobecnosti vzaté, podnikatelia takto odnímajú všeobecným súdom právomoc riešiť spory, ktoré môžu z týchto zmlúv vyplývať. Podnikateľ už nemôže zažalovať svojho zmluvného partnera na všeobecnom súde – prípad musí byť postúpený rozhodcovskému súdu. Čo však v situácii, keď rozhodcovský súd spor prejednal a vydal rozsudok, a jedna zo strán nie je s rozsudkom spokojná?

Proti rozhodnutiu rozhodcovského súdu sa nepodáva „obyčajné“ odvolanie, v ktorom by strana mohla namietnuť, že súd napríklad nesprávne interpretoval predpisy alebo nelogicky hodnotil dôkazy. Zákon však predpokladá možnosť podať sťažnosť na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Obmedzuje však túto možnosť na osobitne závažné, enumeratívne vymenované pochybenia. Prečo je to tak? V právnej vede procesného práva sa uznáva, že keď podnikatelia súhlasili s rozhodcovským konaním s očakávaním rýchlejšieho prejednania veci na základe menej formálnej procedúry, zároveň obmedzili možnosť zasahovania štátnych súdov do skúmania zákonnosti takto vydaných rozsudkov.

Ktoré teda osobitne závažné pochybenia môžu ospravedlniť sťažnosť?

Existujú určité procesné normy, ktoré musí spĺňať každý moderný občiansky proces, aby jeho rozsudky zodpovedali štandardom právneho štátu. Takéto normy ustanovujú, napríklad, že každá zo strán musí byť riadne informovaná o veci a musí mať možnosť brániť svoje záujmy. Prípad musí byť prejednávaný riadne ustanoveným a nestranným súdom. Pravidlá konania dohodnuté stranami musia byť rešpektované. Rozsudok nesmie byť získaný prostredníctvom trestného činu ani vydaný na základe sfalšovaných alebo upravených dokumentov. Je tiež zrejmé, že rozsudok rozhodcovského súdu nemôže byť vydaný v situácii, keď ten istý prípad medzi tými istými stranami už bol predtým prejednaný iným rozhodcovským súdom alebo všeobecným súdom. Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý má niektorú z vyššie uvedených chýb, by mal byť zrušený. Leží to totiž v záujme nie len samotnej strany, ale aj spravodlivosti.

Medzi iné prípady, v ktorých všeobecný súd môže zrušiť rozhodnutie rozhodcovského súdu, patrí situácia, keď v zmluve medzi podnikateľmi nie je vôbec zmluvný záväzok o rozhodcovskom súde alebo zmluva, v ktorej bol záväzok zahrnutý, stratila platnosť. Existuje aj takzvaná „klauzula verejného poriadku“. Umožňuje zrušiť rozhodcovský rozsudok, ak aj napriek formálnej správnosti porušuje základné zásady právneho poriadku Slovenskej republiky. Najvyšší súd naznačuje, že to môže nastať iba v drastických prípadoch, napríklad v prípade priznať odškodnenie v rozsudku, aj keď žiadna škoda žalobcu nebola zistená, alebo keď vydané rozhodnutie vôbec nekorešponduje s dôkazným materiálom zhromaždeným v prípade, alebo iných podobných situáciách.

Ako vyplýva z vyššie uvedeného, všeobecný súd vôbec nesúdi, ktorá strana má v spore pravdu alebo či procesný postup arbitra zodpovedá logike alebo zásadám životných skúseností. Takéto okolnosti nemôžu byť v dôsledku dôvodom pre sťažnosť. Treba si pamätať, že to boli samotné strany, ktoré zbavili všeobecný súd možnosti skúmať takéto okolnosti! Z tohto dôvodu môže byť rozhodnutie rozhodcovského súdu buď zrušené – teda zrušené v celku a prípad postúpený rozhodcovskému súdu na ďalšie vedenie, alebo sťažnosť zamietnutá. Zákon nepredpokladá iné možnosti.